Problémy s kormoránmi
Prišla zima a s ňou sa znova otvára téma kormoránov. Na sociálnych sieťach aj pri rybárskych vodách počuť hlasy volajúce po radikálnom riešení, no skôr než siahnem po odpovediach, chcem sa na celý problém pozrieť trochu širšie.
Kormorán veľký (Phalacrocorax carbo) je pôvodný európsky druh s areálom rozšírenia siahajúcim od Európy cez Áziu a Afriku až po obe Ameriky a južné Grónsko. Loví vo všetkých typoch vodného prostredia, od riek cez priehrady a jazerá až po morské pobrežia. Na území Slovenska sa vyskytoval odpradávna, no jeho populácia v priebehu 19. a 20. storočia prudko poklesla v dôsledku lovu a straty vhodných biotopov. Od druhej polovice minulého storočia sa jeho stavy v Európe postupne obnovujú, a to najmä vďaka ochrane podľa európskej smernice o vtákoch (2009/147/ES) a čiastočnej obnove mokraďových ekosystémov. Treba jasne povedať, že kormorán veľký nie je invázny druh v zmysle európskej legislatívy (nariadenie EÚ č. 1143/2014 o inváznych nepôvodných druhoch). Nebol k nám zavlečený človekom. Je súčasťou pôvodnej fauny strednej Európy a jeho návrat je prejavom obnovy populácie, nie nekontrolovanej invázie.
Prečo sa jeho početnosť na Slovensku zvyšuje? Príčiny sú viaceré a vzájomne sa podmieňujú. Zmena klímy, ktorú aj dnes niektorí ľudia spochybňujú, spôsobila, že väčšina slovenských vodných tokov v zime už pravidelne nezamŕza. Ryby tak prichádzajú o ochranu ľadovej pokrývky a stávajú sa ľahko dostupnou korisťou. Slovenský rybársky zväz súčasne každoročne vysádza do vodných tokov a nádrží tisíce jedincov z umelých chovov. Tieto ryby sa nevyliahli v prírodnom prostredí, nikdy sa nemuseli skrývať pred predátorom a ich obranné reakcie sú oproti divým populáciám výrazne oslabené. Rybári to poznajú z vlastnej skúsenosti. Niekoľko mesiacov po zarybnení im na nástrahy berú takmer výlučne tieto nedávno vysadené jedince, ktoré sa namiesto ostražitosti orientujú predovšetkým na hľadanie potravy. Pre kormorána sú takéto ryby mimoriadne ľahkou korisťou.
Situáciu ešte zhoršuje stav samotných vodných tokov. Desaťročia regulácie, výstavba hatí, prehrádzok a malých vodných elektrární rozdelili riečnu sieť natoľko, že ryby stratili možnosť migrovať a dostať sa k prirodzeným úkrytom. Likvidácia brehových porastov a úprava brehov na mnohých úsekoch znemožnili vznik stanovíšť s koreňovými systémami, podbrehových zátok a hlbočín, teda práve tých miest, ktoré rybám poskytujú ochranu pred predátormi loviacimi zrakom. Výsledkom sú úseky, na ktorých sú ryby sústredené medzi dvoma nepriepustnými bariérami bez možnosti úniku.
Časť verejnosti sa domnieva, že problém vyrieši odstrel. Z ekologického hľadiska to však nie je účinné riešenie. Na Slovensku žije stála, takzvaná rezidentná populácia kormoránov, ktorá po hniezdení neopúšťa naše územie, len sa rozptýli po okolí za lepšími zdrojmi potravy. Odstrelom sa dá táto časť populácie čiastočne zredukovať. Popri nej však k nám každú zimu priletajú kormorány zo severnej a severovýchodnej Európy, kde zamŕzajú vodné plochy. Keďže naše toky vplyvom miernejších zím zostávajú čoraz dlhšie bez ľadovej pokrývky, tieto severské populácie tu nachádzajú vhodné zimovisko. Práve tieto migrujúce jedince odstrelom neovplyvníme. Začiatkom leta odletia na sever a v nasledujúcej zime priletia tisíce iných jedincov, presne v takom počte, v akom sa na našich vodách uživia. Na rozdiel od lastovičiek alebo bocianov sa kormorány nevracajú na to isté zimovisko. Odstrel stálej populácie tak paradoxne môže len uvoľniť priestor pre väčší počet zimných migrantov, čím sa celkový stav nezníži, len sa zmení pomer medzi stálymi a sťahovavými jedincami.
Aké riešenia teda máme? Predovšetkým revitalizáciu vodných tokov. Odstraňovanie starých a nefunkčných hatí, budovanie rybích prechodov a obnova prirodzeného charakteru riek s meandrujúcim korytom otvoria rybám migračné trasy a sprístupnia zimoviská s dostatočnou hĺbkou a členitosťou. Na úsekoch, kde nie je možné bariéry odstrániť, môžu pomôcť obtokové kanály, ktoré aspoň čiastočne obnovia priechodnosť toku pre ryby.
Zmeniť treba aj prístup k zarybňovaniu. Namiesto každoročného masívneho dosadzovania jedincov z umelého chovu by sme mali vytvárať podmienky na prirodzený výter, teda obnoviť neresiská, zabezpečiť prístup k vhodným štrkovitým substrátom. Ryby, ktoré sa vyliahnu v prírode, sa od najranejšieho štádia učia vyhýbať predátorom, ich únikové reakcie sú rýchlejšie a miera prežívania vyššia. Takáto populácia je odolnejšia a z dlhodobého hľadiska udržateľná. V prechodnom období, kým sa prirodzená reprodukcia naštartuje, je vhodné uprednostniť zarybňovanie pôvodnými druhmi, ktoré sú na predačný tlak lepšie prispôsobené, napríklad aj mieňom jednofúzym (Lota lota), jalcom hlavatým (Leuciscus cephalus) alebo nosáľom sťahovavým (Vimba vimba).
Treťou cestou je obnova brehových porastov a vytváranie úkrytov priamo v toku. Výsadba vŕb a jelší pozdĺž brehov, ponechávanie spadnutých kmeňov a konárov vo vode a budovanie štruktúr z lomového kameňa a mŕtveho dreva v kritických úsekoch poskytujú rybám miesta, kam sa môžu stiahnuť. Na viacerých revíroch v Českej republike a Rakúsku sa osvedčili ponorené drevené konštrukcie a kamenné skládky, ktoré zvyšujú pestrosť dna a vytvárajú zóny s pomalším prúdením, kde sa ryby dokážu ukryť.
Účinná ochrana rýb pred kormoránom si vyžaduje aj spoluprácu naprieč odvetviami a štátnymi hranicami. Kormorán nepozná hranice revírov ani krajín, preto samotné lokálne opatrenia nemôžu priniesť trvalú zmenu. V niektorých členských štátoch EÚ, napríklad v Holandsku, Dánsku a Bavorsku, fungujú regionálne manažmentové plány, ktoré kombinujú ochranu hniezdnych kolónií, cielené plašenie na najzraniteľnejších úsekoch, kompenzačné programy pre rybárov a súčasne investície do obnovy riečnych biotopov. Podobný prístup, zakotvený v národnom akčnom pláne za účasti rybárskych organizácií, Štátnej ochrany prírody, správcov vodných tokov a samospráv, by mal vzniknúť aj na Slovensku.
Kormorán veľký nie je náš nepriateľ. Je to druh, ktorý využíva podmienky, aké sme mu v krajine vytvorili reguláciou tokov, umelým zarybňovaním a degradáciou brehov. Ak chceme znížiť škody na rybách, musíme sa zamerať na príčiny, nie na následky. Zdravá rieka s prirodzeným korytom, pestrým brehovým porastom, voľnou migráciou a prírodzene sa rozmnožujúcimi rybími spoločenstvami si s kormoránom poradí. Otázka preto neznie, ako sa kormorána zbaviť, ale ako vrátiť našim riekam to, čo sme im vzali.
