Od divokej šelmy k návštevníkovi krmoviska

História intenzívneho manažmentu medveďov na Balkáne

Na začiatku 60. rokov žilo v istom juhoslovanskom revíri len približne tucet medveďov. No keď v roku 1964 začali s ich pravidelným celoročným prikrmovaním, situácia sa radikálne zmenila. V roku 1978 už žilo v oblasti 45 jedincov a v nasledujúcich rokoch ich počet ďalej prudko rástol: 52, 79, 77, 109, 117 a napokon až 167 jedincov. Zásadné zmeny v hustote populácie tak prišli len v priebehu jednej generácie.

Napriek tomu sa spočiatku lovilo len mierne. V rokoch 1978 – 1981 bolo odstrelom odstránených len 11 medveďov. No v poľovníckej sezóne 1984/85 už ich ulovili 14 a pre sezónu 1985/86 bol plánovaný odstrel až 25 jedincov. Hlavná sezóna prebieha na jeseň, hoci oficiálne sa lovia od októbra do mája.

Za týmto populačným výbuchom nestojí zázrak prírody, ale človek – a konkrétne intenzívne prikrmovanie. V revíri bolo zriadených 12 kŕmnych miest s pozorovacími chatkami, ktoré miestni nazývali „čeka“ – čakárne. Každé miesto malo niekoľko árov, vegetácia bola odstránená a podklad pokrytý svetlým štrkom, aby boli medvede dobre viditeľné aj za šera. V strede stál kôl, na ktorý sa pripevňovali kadávery, aby ich medvede nemohli odvliecť. Najviac im chutili somáre, menej kone. Mäsa z ošetrovaných zvierat antibiotikami sa zvyčajne nedotkli. V priestore bola roztrúsená moržovaná kukurica, ktorú medvede konzumovali s evidentnou chuťou.

Spotreba bola obrovská – ročne 20 vagónov kukurice a 30 vagónov uhynutých hospodárskych zvierat. Celý systém bol vystavaný na priam absurdnom luxuse. Pozorovacie chatky boli vybavené pohodlnými kreslami, opierkami pre streľbu alebo fotografovanie, odkladacími poličkami, ba dokonca pisoármi.

Tento systém sa stal zároveň komerčnou atrakciou. Za večerné pozorovanie medveďov zaplatil zahraničný hosť 100 mariek. Profesionálne natáčanie (napr. pre britskú televíziu) stálo výrazne viac. Poplatky za odstrel sa riadili bodovou hodnotou kože – 250 bodov znamenalo 3 456 mariek, 300 bodov 10 640, 350 bodov už 25 040 mariek a za každý ďalší bod ďalších 360 mariek. Samotné „vstupné do revíru“ stálo 150 mariek, ďalších 50 si účtovali za sprievod na deň.

Pavel Hell, ktorý tieto scény osobne zažil, opisuje večerné pozorovanie v Čučkovine, najnavštevovanejšom krmovisku. „Až do zotmenia sa na krmovisku vystriedalo viac ako 20 medveďov,“ píše. Prichádzali jednotlivo alebo v skupinkách, po vyšliapaných chodníkoch, no o mäso nejavili veľký záujem – každý si ľahol ku svojej hŕbke kukurice a začal chrúmať. Po nasýtení odišli, no mnohé sa čoskoro vrátili.

Maximálny počet pozorovaných jedincov bol zaznamenaný v noci z 16. na 17. Väčšinou išlo o medvede vo veku 3–6 rokov, výnimočne o mladšie či staršie jedince. Staré medvede, podľa Hella, na krmovisko neprichádzajú.

Napriek rušeniu sa medvede príliš nebáli, boli zvyknuté. Aj keď zaznamenali prítomnosť ľudí alebo zvuk fotoaparátu, zostávali pokojné.

Jedna večerná scéna ukazuje, ako sa hranice medzi divokosťou a domestikáciou stierajú. Medvedica s dvomi mláďatami sa krátko vzdialila, keď zaznamenala ľudí, no o chvíľu sa vrátila. Iné medvede sa zdržiavali len krátko. Boli však zvedavé a menej plaché, čo poukazuje na to, ako ich správanie formuje ľudská prítomnosť a dostupnosť potravy.

Práve v tom tkvie najväčší problém. „V najväčšej zime majú bohato prestretý stôl“ poznamenáva Hell. Pravidelné prikrmovanie narušuje ich prirodzené cykly – nemusia migrovať, neupadajú do zimného spánku, strácajú plachosť a ostražitosť, ktoré sú ich evolučným dedičstvom. A keď sa medveď prestane báť človeka, výsledkom môže byť konflikt.

Hoci sa miestni pracovníci tvárili, že situáciu zvládajú, rast populácie nebolo možné ignorovať. Preto začali plánovať znižovanie početnosti. Princíp bol prideľovať na odstrel 70–80 % ročného prírastku. Sčítanie sa konalo každoročne v septembri počas štyroch týždňov a bolo pomerne presné – práve vďaka zhromažďovaniu medveďov na krmoviskách.

Odstrely sa sústreďovali práve na tieto lokality, keďže v porastoch bez kŕmidiel bol lov oveľa náročnejší. Zdalo sa, že chov medveďov sa bude musieť udržať len v blízkosti týchto kŕmnych miest – akoby išlo o polodomáce zvieratá.

Systém bol lukratívny nielen kvôli medveďom. Hell uvádza ceny za iné druhy: 120-bodový diviak stál 6 108 mariek, 165-bodový daniel 3 600 mariek, 185-bodový muflón 2 544 mariek, 95-bodový kamzík 1 320 mariek, hlucháň stál 2 120 mariek, vlk 3 000 mariek a divá mačka 480 mariek. Za mäso platili tiež slušné sumy: 950 mariek za kilogram danieliny, 650 mariek za kilogram diviačiny, 550 mariek za kilogram medvediny.

K tomu všetkému patrili aj honosné poľovnícke zariadenia. Najhonosnejší bol hypermoderný kaštieľ – bývalá poľovnícka rezidencia maršala Tita – kde ubytovanie v apartmáne pre dvoch stálo 500 mariek.

Ponaučenie

Z príkladu z bývalej Juhoslávie si môžeme vziať jasné ponaučenie. Intenzívne prikrmovanie môže vytvoriť dojem, že máme populáciu pod kontrolou – no skutočnosť je iná. Keď medveď stratí ostražitosť a zblíži sa s človekom, môžu vzniknúť nebezpečné situácie. Ekosystém, ktorý sa zdá byť ekonomicky výhodný, môže byť ekologicky nezvládnuteľný.

Už v tom čase bolo diskutabilné, či je takýto intenzívny spôsob obhospodarovania medveďov správny.
Odpoveď je čoraz jasnejšia – nie je.

Zdroj: Ing. Pavel Hell, Poľovnícke impresie Bosny – Hercegoviny, Poľovníctvo & rybárstvo 1986, číslo 38