Knieža Hohenlohe a medvede: Paradoxy aristokratickej „ochrany“ prírody v 19. storočí

Devätnáste storočie bolo obdobím výrazných protikladov v prístupe človeka k prírode. V ére rozmachu turistiky, poľovníctva a národného sebauvedomovania sa formovali aj prvé idey ochrany prírody. Osobnosťou, ktorá v tomto kontexte vyvoláva najväčšie rozpory, bol knieža Christian Kraft zu Hohenlohe-Oehringen, veľkostatkár a vládca nad Východnými Tatrami, vrátane oblasti Javoriny.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že knieža Hohenlohe bol priekopníkom ochrany prírody. Uzavrel svoje tatranské majetky pred narastajúcim turistickým ruchom s argumentom, že turisti rušia divokú faunu. Tento postoj by dnes mohol znieť environmentálne citlivo, no skutočné dôvody boli iné – išlo o ochranu vlastného poľovníckeho rajónu. Príroda bola v jeho očiach predovšetkým revírom určeným na honosné poľovačky.

Podľa dobových prameňov sa knieža odvolával na „vedecké“ argumenty svojej doby. Tvrdil, že masový turistický ruch narúša prirodzené správanie zvierat a ohrozuje ich rozmnožovanie. Tento argument používal najmä proti rastúcemu počtu výletníkov z Viedne, Budapešti a nemeckých miest, ktorí začali navštevovať Tatry vo väčších skupinách. V skutočnosti však išlo o snahu monopolizovať prístup k najatraktívnejším častiam pohoria pre vlastné potreby a potreby svojich aristokratických hostí. Knieža systematicky budoval infraštruktúru určenú výhradne pre elitný lov – lovecké chaty, cesty prístupné len pre jeho povoz, vyhliadkové stanovištia pre pozorovanie zveri. Táto „ochrana“ prírody mala jasné triedne hranice.

V záujme zachovania „poľovníckej rovnováhy“ sa knieža dopustil ekologickej devastácie. Jeho poľovníci takmer vyhubili všetky predátorské druhy – vrátane medveďov, rysov a orlov skalných. Tento cieľový lov predátorov bol údajne vedený pod zámienkou ochrany iných druhov. V skutočnosti išlo o snahu vytvoriť umelý lovecký raj bez prirodzených konkurentov. Medvede boli považované za najväčšiu prekážku pri chove vysokej zveri, najmä jeleňov a sŕn. Používali sa rôzne metódy: od tradičného lovu s lákadlami, cez pasce a otrávené návnady, až po zimné vyrušovanie z brlohu. Osobitne krutým bolo zabíjanie medvedíc s mláďatami, čo sa považovalo za „efektívny“ spôsob regulácie populácie.

Sám Hohenlohe zastrelil viac než tisíc kamzíkov a na tisíceho si dokonca nechal postaviť pomník. Takáto lovecká vášeň išla ruka v ruke s organizovanými hromadnými poľovačkami – napríklad v roku 1894 jeden z jeho hostí zastrelil naraz 17 kamzíkov. Pre aristokratických hostí predstavoval lov medveďa vrchol poľovníckej sezóny. Knieža organizoval prepracovane inscenované lovy, kde sa medveď vypustil z klietky na vopred pripravenej čistinke a hostia ho potom „statočne“ zastrelili. Tieto podujatia mali všetky znaky divadelného predstavenia – od slávnostných večerí po ceremoniálne prepichnutie „zabitého“ medveďa. Medvedí kožuch sa stal symbolom moci a prestíže.

Ambivalencia kniežaťa sa prejavovala aj v jeho snahách „obohacovať“ tatranskú faunu – často nevedeckým a neetickým spôsobom. Do Tatier nechal dovážať exotické druhy ako bizóny, africké antilopy či ázijské jelene, ktorých pokusy o aklimatizáciu v karpatskom prostredí boli odsúdené na neúspech a považujú sa dnes za formu biologickej invázie. Inšpirovaný obdobnými projektmi v iných európskych aristokratických sídlach, pokúšal sa vytvoriť aklimatizačný park priamo v srdci Tatier. Tento projekt mal podľa neho slúžiť „vede“, v skutočnosti však išlo o vytvorenie exotického loveckého terénu.

Medvede boli v 19. storočí vnímané ako „škodlivé“ šelmy a cieľová trofej prestížnych lovov. Aristokracia ich považovala za hrozbu pre chované druhy zveri, no zároveň symbolicky demonštrovala svoju moc ich likvidáciou. Takýto postoj kontrastoval s postupne sa rodiacim ochranárskym hnutím, ktoré sa však v tom čase sústreďovalo najmä na iné druhy a predátory ešte neboli objektom širšej empatie. Dobová tlač často podporovala aristokratický diskurz o „škodlivosti“ medveďov. Noviny písali o „hrôzostrašných stretnutiach“ medveďov s pastiermi či drevorubačmi, čím podporovali predstavu o medveďovi ako o nebezpečnom narušovateľovi civilizovaného poriadku.

Miestne slovenské a rusínske obyvateľstvo malo k medveďom tradične ambivalentný vzťah. Na jednej strane ich rešpektovali ako súčasť prírodného poriadku a predmet folklórnych príbehov, na druhej strane sa báli o svoje hospodárstvo. Hohenloheho systematická likvidácia medveďov preto u miestnych obyvateľov vyvolávala zmiešané pocity – úľavu, ale aj stratu súčasti ich kultúrnej identity.

Knieža Hohenlohe rozvíjal sofistikovanú rétoriku proti rozvíjajúcej sa turistike. Argumentoval, že „neorganizovaní“ turisti predstavujú hrozbu pre „delikátnu rovnováhu“ tatranského ekosystému. V skutočnosti sa však obával demokratizácie prístupu k prírode, ktorá by zmenšila exkluzivitu jeho pôsobiska. Podľa kniežaťa existoval „kultivovaný“ a „nekultivovaný“ spôsob styku s prírodou. Kultivovaný predstavoval organizované lovecké expedície aristokratov, sprevádzané odbornými sprievodcami a vedeckými pozorovaniami. Nekultivovaný označoval masový turistický ruch, piknikové podujatia a výlety širokej verejnosti. Táto klasifikácia mala jasný triedny a často aj etnický podtext.

Stredoeurópsky prístup k medveďom v 19. storočí odrážal širšie spoločenské napätia. Medveď reprezentoval „nespútanú“ prírodu v čase, keď sa spoločnosť snažila o úplnú kontrolu nad prírodným prostredím. Bol symbolom síl, ktoré sa nedali ľahko podmanniť industrializácii a racionalizácii. V dobovom diskurze sa medveď často predstavoval ako „posledný divoch Európy“ – zviera, ktoré stelesnuje predmoderné, necivilizované štruktúry. Jeho prítomnosť pripomínala dobu, keď človek ešte neovládal prírodu úplne.

Paralelne s praktickou likvidáciou medveďov sa rozvíjal aj vedecký záujem o ich správanie a ekologickú úlohu. Niektorí prírodovedci začali upozorňovať na dôležitosť predátorov v prírodných ekosystémoch. Tento nesúlad medzi rodiacim sa vedeckým poznaním a praktickou politikou aristokratického majetkovania vytvára jednu z kľúčových kontradkcií obdobia.

Prípad kniežaťa Hohenloheho výstižne ilustruje dobový paradox: za ochranu prírody sa v tom čase často vydávalo elitárske a selektívne správanie, ktoré viedlo k devastácii predátorov, ako sú medvede. Ochrana fauny neznamenala ochranu prírodnej rovnováhy – skôr išlo o reguláciu prírody podľa záujmov aristokracie. Medveď sa tak stal symbolom „neželaného prvku“ – silného, nespútaného a nezávislého tvora, ktorý nevyhovoval vízii umelo tvarovanej tichej horskej divočiny vhodnej pre lovecké exhibície. Jeho likvidácia predstavovala nielen ekologickú stratu, ale aj symbolické víťazstvo „civilizácie“ nad „divokosťou“ – víťazstvo, ktoré sa ukázalo ako Pyrrhovo, pretože zdevastovalo prirodzené procesy, ktoré aristokracia tvrdila, že chráni.

Tento historický príklad nám pripomína, ako ľahko sa môžu ušľachtilé ideály ochrany prírody zneužiť na legitimizáciu partikulárnych záujmov a ako dôležité je rozoznávať medzi skutočnou ochranou ekosystémov a ich instrumentalizáciou pre potreby mocenských elít.

Použité zdroje:

Primárny zdroj: Kováč, Dušan a kol. Sondy do slovenských dejín v dlhom 19. storočí. Bratislava: Historický ústav SAV, Typoset Print s r. o., 2013. ISBN 978-80-971540-1-1.

Autori: Josette Baer, Gabriela Dudeková, Tomáš Gábriš, Ľudovít Hallon, Igor Harušťák, Roman Holec, Daniel Hupko, Dušan Kováč, Eva Kowalská, Tomáš Králik, Ingrid Kušnikáková, Peter Macho, Eva Ondrušová, Miroslav Sabol, Dušan Škvarna, Peter Šoltés, László Vörös.

Recenzenti: Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., PhDr. Vojtech Dangl, CSc.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV – 0119-11 v Historickom ústave.

Poznámka: Text obsahuje rozšírenia založené na všeobecne dostupných historických poznatkoch o aristokratickom poľovníctve a ochrane prírody v stredoeurópskom kontexte 19. storočia, ktoré dopĺňajú informácie z primárneho zdroja.