Večera s medveďom

Stál som na lúke a pozoroval, ako sa ku mne približoval medveď.

Bol som si odfotiť nejaké srnky, ktoré v tomto čase so svojimi mladými deťúrencami vychádzajú na večernú pašu. Je zaujímavé sledovať, ako cupkajú okolo mamy, ktorá ich zavedie na miesto výdatného zdroja potravy, nechá ich tam a sama sa vydá na prieskum okolitého terénu. Srnčiatka potom zvyknú vystrkovať uši ponad trávnatý horizont a svojimi zvukovými lokátormi (chlpatými ušami) monitorovať okolie. Včera vyšla len jedna srna, párkrát zahryzla do zelených stebiel a prebehla lúkou z jednej časti lesa do druhej.

Dlho sa nedialo nič a ja som stál nepohnute vo vlnách zeleného mora rozmanitých rastlín s drzosťou sebe vlastnou. Vôbec som sa nemaskoval. V sivobielom tričku som musel byť pre zver ako snehuliak postavený na tmavom asfalte. Spoliehal som sa na vietor, ktorý fúkal od hory ku mne a zver ma tak nemohla ihneď zacítiť.

Vo vlniacich sa klasoch tráv a miliónoch poletujúcich bodiek hmyzu sa zrazu v tichosti objavil tmavý chrbát. OK, aj medveď sa prišiel prehrabať švédskymi stolmi a dať si niečo pod zub. Tento mal ale akosi naponáhlo a so sklonenou hlavou si to síce nasmeroval ku mne, no držal sa okraja lesa. Okolo krku mal taký biely šálik, ktorý si slušné medvede obliekajú na slávnostnú večeru. Už to nebol žiadny tínedžer a je jasné, že táto biela ozdoba mu ostala z detstva. Po nejakých 200 metroch už bol stravník na mojej úrovni a vzdialenosť medzi nami bola asi len 50m. Neviem čo sa mu hmýrilo v hlave, keď ma videl, ale zatiaľ určite nevedel vyhodnotiť, kto som – čo som, bol som len výrazný objekt v tráve. Stál som nehybne. Dostal sa až na úroveň, keď sa zmiešali jeho vetry s mojimi a tie moje neboli pre neho atraktívne

Párkrát zdvihol hlavu a keď zistil, že ten čudný strašiak stojaci v tráve je človek, pohol zadkom a zmizol v húštine. A to je všetko. Pobalil som si pakšaméty a išiel domov.