Ako chrániť prírodu v 21. storočí: Kedy zasiahnuť a kedy nechať pôsobiť prirodzené procesy?

Morálna povinnosť chrániť prírodu

Na našej planéte je už len veľmi málo miest, ktoré neboli nijakým spôsobom ovplyvnené ľudskou činnosťou. Divoká príroda a jej ekosystémy miznú rýchlejšie než kedykoľvek predtým od čias priemyselnej revolúcie. Aj to je dôvod, prečo vznikla relatívne nová disciplína – ochrana prírody.

Jedným z najpresvedčivejších dôvodov na ochranu prírody je takzvaná morálna povinnosť. Ide o uvedomenie si, že príroda má svoju vnútornú (inherentnú) hodnotu, nezávislú od existencie človeka. Veľkú časť tejto hodnoty sme už využili vo svoj prospech, mnohé ekosystémy sme premenili na produkčné, ktoré nám poskytujú potraviny a ďalšie statky. O to väčšiu zodpovednosť máme dnes za to, čo ešte zostalo. Máme povinnosť chrániť tieto zvyšky prírody alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Okrem morálneho hľadiska existujú aj ďalšie pragmatické dôvody pre ochranu prírody. Biodiverzita poskytuje ľudstvu množstvo ekosystémových služieb – od čistenia vody a vzduchu cez opeľovanie plodín až po reguláciu klímy. Zachovanie prirodzených ekosystémov predstavuje aj cenný zdroj genetických informácií s potenciálnym využitím v medicíne, poľnohospodárstve či biotechnológiách. Prírodné prostredie má navyše zásadný význam pre ľudské zdravie a psychickú pohodu, čo je osobitne dôležité v urbanizovanom svete.

Starostlivosť o prírodu nie je jednoduchou úlohou. Každý ekosystém a každý druh si vyžaduje osobitý prístup. Stále je preto otázne, či máme do prostredia aktívne zasahovať, alebo ho ponechať prirodzenému vývoju.

Výzvy monokultúrnych lesov

Väčšina prírody, ktorú pozorujeme okolo seba, už nie je nedotknutá divočina ale krajina pozmenená ľudskou činnosťou. Mnohé oblasti v Európe dnes čelia dôsledkom výsadby monokultúrnych smrekových porastov ako napríklad v prípade Národného parku České Švajčiarsko.

Pestovanie smreka má v tomto regióne tradíciu trvajúcu viac ako dvesto rokov. Problémom však je aj to, že smrek bol vysádzaný v nevhodných, často suchých oblastiach. Keď v roku 2000 vznikol národný park, lesní odborníci odporučili zamerať sa na rekonštrukciu lesa aby v prípade rozsiahleho rozpadu smrekových porastov existoval pripravený základ pre vznik prirodzenejšieho lesa. Takáto stratégia bola základom hospodárenia počas prvých dvadsiatich rokov existencie parku.

V súčasnosti sa čoraz zreteľnejšie prejavuje zraniteľnosť smrekových monokultúr voči klimatickým zmenám. Dôsledkami sú extrémne suché obdobia, premnoženie podkôrneho hmyzu aj rozsiahle požiare ako napríklad v roku 2022.

Prírodná regenerácia po požiaroch

Gradácia lykožrúta smrekového súvisí s veľmi suchými obdobiami, ktoré nastali v roku 2015 a opakovane v roku 2018. Bola snaha zastaviť šírenie podkôrnika, no pomerne rýchlo sa ukázalo, že to nie je možné.

Požiare sú po tisícročia prirodzenou súčasťou dynamiky ekosystémov, ktorú príroda dokáže využiť vo svoj prospech. Napríklad dub zimný sa po požiari rýchlo regeneruje z púčikov ukrytých pod zemou, zatiaľ čo borovica lesná je chránená svojou hrubou kôrou. Po požiari dochádza k obnoveniu biodiverzity – oheň uvoľní živiny z odumretej hmoty späť do pôdy, čím podporí rýchly rast novej a často rozmanitejšej vegetácie. Vznikajú nové svetlé plochy, ktoré umožnia prosperovať druhom vyžadujúcim veľa svetla. Vďaka týmto mechanizmom sa ekosystém dokáže pomerne rýchlo zregenerovať a výsledkom je často vyššia druhová rozmanitosť a celková odolnosť voči narušeniam.

Význam disturbančných procesov

Disturbančné procesy ako požiare, veterné smršte či gradácie hmyzích škodcov sa tradične vnímali negatívne ako „katastrofy“ ohrozujúce les. Moderná ekológia však ukázala, že tieto javy sú prirodzenou súčasťou lesných ekosystémov a často významne prispievajú k ich obnove a diverzite. Požiar v Českom Švajčiarsku demonštruje, že mnohé druhy majú adaptačné mechanizmy na prežitie narušení, ako sú:

• Regeneračná kapacita (spánkové púčiky dubov)
• Ochranné štruktúry (hrubá kôra borovíc)
• Podzemné orgány (oddenky a odnože papradia)

Tieto procesy prispievajú k rozmanitosti prostredia, vytvárajú priestor pre pionierske druhy a zvyšujú celkovú biodiverzitu. Ponechanie prirodzených procesov vrátane narušení môže byť často najlepšou stratégiou ochrany v oblastiach, ktoré boli v minulosti pozmenené ľudskou činnosťou.

Spontánna sukcesia ako nástroj obnovy

Les má vysokú regeneračnú schopnosť, s ktorou treba počítať a vedieť ju cielene využívať. Nezasahovanie možno chápať ako spôsob, ako dať priestor prírodným procesom a umožniť pôsobenie tvorivých síl prírody. Vďaka tomu môžeme pozorovať prirodzenú obnovu lesného ekosystému.

V súčasnosti zaberajú prírodné zóny národných parkov len relatívne malý podiel ich celkovej rozlohy. V dôsledku rozšírenia podkôrneho hmyzu a aktivácie prirodzených procesov na rozsiahlych územiach však vzniká výrazný potenciál na rozšírenie týchto zón v budúcnosti. Ide o oblasti, kde by mala dominovať prirodzená dynamika a samovývoj.

Zonácia národných parkov ako nástroj ochrany

Moderná ochrana prírody využíva zonáciu území ako účinný nástroj diferenciácie manažmentu. Národné parky sa typicky rozdeľujú na:

• Prírodnú zónu (jadrovú zónu): Najprísnejšia forma ochrany, kde sa uplatňuje bezzásahový režim a ponechanie území prírodnému vývoju. Primárnym cieľom je ochrana procesov, nie konkrétnych druhov.
• Zónu sústredenej starostlivosti: Oblasti, kde je cielený manažment zameraný na zachovanie konkrétnych druhov, biotopov alebo krajinných prvkov, ktoré sú výsledkom dlhodobej interakcie človeka a prírody.
• Zónu kultúrnej krajiny: Zahŕňa poľnohospodársku krajinu, vidiecke osídlenia a rekreačné oblasti, kde človek aktívne využíva prírodné zdroje udržateľným spôsobom.

Podiel jednotlivých zón sa v rôznych národných parkoch líši v závislosti od ich charakteru a histórie. Napríklad v Českom Švajčiarsku tvorí prírodná zóna len 16% územia, zatiaľ čo v niektorých iných parkoch môže dosahovať až 75%.

V takýchto prípadoch je vhodné ponechať krajinu jej prirodzenej obnove a nezasahovať do nej. Na iných miestach je však aktívny zásah nevyhnutný.

Kolobeh živín a nutnosť zásahov

Aby sme pochopili, prečo sa prístupy k ochrane prírody líšia, musíme sa zamerať na kolobeh živín v krajine. V prirodzených a človekom nedotknutých ekosystémoch sa živiny, najmä dusík, recyklujú v uzavretom cykle, pričom ich množstvo zostáva dlhodobo stabilné.

V období stredoveku a novoveku však ľudia začali živiny z ekosystémov systematicky odčerpávať. Pásli dobytok a jeho hnoj bohatý na živiny používali na hnojenie polí. Z lesov brali drevo ako palivo a stavebný materiál, hrabali lístie a zbierali vetvičky pre potreby hospodárskych zvierat. Voľná krajina tak v priebehu stáročí postupne strácala živiny. V tomto prostredí sa vyvíjali špecializované druhy rastlín a živočíchov viazané na živinovo chudobné biotopy.

Od polovice 20. storočia sa rozšírilo používanie priemyselných hnojív, ktoré priniesli do krajiny nadbytok živín. Zároveň sa prestali uplatňovať tradičné formy hospodárenia, ktoré živiny z krajiny odoberali. V dôsledku toho začali špecializované druhy ustupovať rýchlo rastúcim a konkurencieschopnejším druhom.

Eutrofizácia a jej dôsledky pre biodiverzitu

Eutrofizácia krajiny – nadmerné obohatenie živinami, najmä dusíkom a fosforom – predstavuje v súčasnosti jeden z najvýznamnejších faktorov ohrozujúcich biodiverzitu. Presahuje tak priame ničenie biotopov. Hlavnými zdrojmi nadmerného prísunu živín sú:

• Poľnohospodárstvo (aplikácia priemyselných hnojív)
• Atmosférická depozícia (emisie z dopravy, priemyslu a intenzívneho poľnohospodárstva)
• Urbanizácia (odpadové vody a splašky)

V ekosystémoch chudobných na živiny dochádza po eutrofizácii k výrazným zmenám. Konkurenčne silné druhy, ktoré dokážu rýchlo využiť dostupné živiny (najmä vysoké trávy a ruderálne rastliny), vytláčajú špecializované druhy adaptované na oligotrofné (chudobné) podmienky. Výsledkom je homogenizácia vegetácie a strata druhového bohatstva.

Ak chceme zachovať druhy viazané na historickú poľnohospodársku krajinu, musíme napodobňovať tradičné spôsoby hospodárenia, ako je pastva alebo kosenie.

Aktívny manažment pre biodiverzitu

Cielené ľudské zásahy na podporu biodiverzity možno dobre ilustrovať na príklade Národného parku Podyjí. Ochrana prírody tu nespočíva len v pasívnom ponechaní územia prírodným procesom. Pre každé územie sa stanovujú konkrétne ciele ochrany, ktoré vychádzajú zo stavu biotopov, historického využívania krajiny a výskytu ohrozených druhov. Na ich dosiahnutie sa často používajú tradičné poľnohospodárske metódy ako kosenie, pastva alebo obnova pasienkov.

Územie parku bolo rozdelené na zóny bez zásahov a na časti, kde je ekologická stabilita podmienená aktívnym manažmentom. V týchto oblastiach by bez ľudského zásahu hrozilo zarastanie sukcesnými drevinami alebo inváznymi druhmi, čo by mohlo viesť k ústupu vzácnych a ohrozených druhov viazaných na otvorené alebo polootvorené biotopy.

Dôvody zásahov vychádzajú najčastejšie z potreby zachovať vysokú druhovú rozmanitosť a udržať životaschopné populácie špecializovaných druhov. V takýchto prípadoch je nečinnosť často horšou alternatívou ako cielený zásah.

Pastva ako nástroj udržania biodiverzity

Pastvina pre veľké kopytníky s rozlohou približne 35 hektárov predstavuje účinný spôsob hospodárenia. Ak by sa lokalita ponechala bez zásahov, veľmi rýchlo by zarastala krovitými drevinami a postupne by sa premenila na les. Keďže ide o významné miesto výskytu denných motýľov, ktoré patria medzi najpočetnejšie v celom národnom parku, aj o vzácne rastliny, zabraňuje sa tejto sukcesii kosením alebo inými opatreniami.

Pastvina je pestrá a mení sa každých pár metrov. Kone vytvorili z celej plochy mozaiku stoviek až tisícov mikrobiotopov. Na niektorých miestach možno pozorovať holé plochy s množstvom bylín ako je farbiarka, bazalka pravá, ľubovník bodkovaný alebo pamajorán obyčajný. Teren je členitý s miernymi vyvýšeninami a premenlivým reliéfom.

Exmoorský kôň je nenáročné plemeno pochádzajúce z Anglicka. Nejde o divokého koňa v pravom zmysle slova ale svojim správaním a odolnosťou sa výrazne približuje svojim predkom. Pasenie bolo v minulosti bežnou súčasťou života krajiny. Takmer celé územie dnešného národného parku Podyjí bolo po stáročia spásané rôznymi hospodárskymi zvieratami. Táto činnosť postupne zanikla s nástupom intenzívnych foriem poľnohospodárstva.

Obnova tradičných biotopov

V národnom parku prebieha obnova tradičných foriem hospodárenia na vybraných lokalitách v zóne s aktívnou starostlivosťou. Hlavným cieľom je zachovať cenné typy biotopov ako sú pasienkové lesy a pasienkové stepi. Pastva tu zohráva kľúčovú úlohu pri udržiavaní týchto špecifických ekosystémov.

Tradičné formy lesného hospodárenia

Tradičné formy obhospodarovania lesov vytvárali špecifické biotopy bohaté na biodiverzitu:

• Výmladkové (pňové) lesy: Pravidelným výrubom stromov a následným rastom výhonkov z pňov vznikali porasty s viacerými kmeňmi vychádzajúcimi z jedného pňa. Tieto lesy boli bohaté na svetlomilné druhy a poskytovali palivové drevo.
• Stredné lesy: Kombinovali výmladky s ponechanými „výstavkami“ (jednotlivými stromami, ktoré dorástli do väčších rozmerov a produkovali stavebné drevo).
• Pastevné lesy: Kombinované využitie lesov, kde sa pásol dobytok, ktorý udržiaval rozvoľnenú štruktúru porastov.

Tieto tradičné spôsoby obhospodarovania lesov vytvárali mozaiku rozmanitých biotopov s vysokou biodiverzitou. V modernej ochrane prírody sa často snažíme o ich návrat alebo napodobenie ich ekologických funkcií.

Vďaka podpore biodiverzity sa v týchto lokalitách ponechávajú tzv. duby veterány. Tieto staré a robustné stromy sú pozostatkom niekdajšieho obhospodarovania krajiny, pričom majú mimoriadny ekologický význam. V rámci manažmentu sa im uvoľňuje priestor, aby sa predĺžila ich životnosť. Poskytujú životné podmienky pre veľké množstvo organizmov – od bezstavovcov, ktoré žijú v dutinách a na odumierajúcom dreve, až po vtáky, huby a lišajníky. Slúžia tak ako kľúčové mikrohabitaty, ktoré by inak v mladších porastoch chýbali.

Boj s inváznymi druhmi

Jedným z najväčších problémov v Národnom parku Podyjí je invázny agát čierny. Keďže sa tento nepôvodný strom po výrube rýchlo regeneruje z koreňových výhonkov, bežné metódy odstránenia, ako je rez, nie sú účinné. Preto sa na jeho reguláciu používa cielená aplikácia herbicídu priamo do kmeňa. Účinná látka sa vstrekne do vopred vyvŕtaného otvoru, odkiaľ sa šíri cievnymi pletivami až ku koreňom, čo zabezpečí postupné odumretie stromu bez ďalšieho zásahu. Keby sa agát nereguloval, vytláčal by pôvodné dreviny, ako je dub letný, čo by viedlo k výraznému poklesu biodiverzity v lesných ekosystémoch.

Manažment svetlých lesov

V lokalite nazvanej Dlouhý les existuje enkláva zásahového lesa. To znamená, že niekoľko častí podlieha špeciálnym opatreniam na podporu svetlomilných druhov a ďalších prvkov svetlého lesa. Pozdĺž lesného chodníka možno skutočne pozorovať zvýšenú svetelnosť. Nachádza sa tam množstvo zaujímavých bylín, ktoré oceňujú rôzne motýle, napríklad satyríny alebo druhy z rodu Euphydryas.

Ani počas sucha duby cerové neprejavujú známky poškodenia. Tento druh je hlavným stromom, ktorý dobre odoláva suchým podmienkam. Na čerstvo orezaných duboch cerových je vidieť množstvo pňovej miazgy. Na takýchto výhonkoch žijú motýle a húsenice. Nepotrebujú veľké stromy, ale opakovane orezávané jedince v tomto špecifickom biotope.

Výhodou je, že les sa postupne stáva jasnejším. Dospelý les je hustý, vytvára veľa tieňa, no po vyrúbaní vznikajú lesné čistinky. Tie prilákajú množstvo druhov aj z nelesných biotopov, ktoré sa tam dočasne rozmnožujú, pokiaľ je miesto osvetlené. Zbierajú tam nektár, hmyz priťahuje stavovce, rôzne ďatle a iné vtáky.

Výsledkom je široké spektrum svetlomilných druhov, ktoré sú dnes takmer na pokraji vyhynutia, pretože svetlých lesov je veľmi málo a namiesto nich prevažne dominujú súvislé tieňové lesy.

Prirodzená sukcesia verzus technická rekultivácia

Ochrana prírody je často spätá so zachovaním biodiverzity konkrétnej lokality. Pri tvorbe stratégií ochrany je nevyhnutné zohľadniť historický kontext daného územia. V mnohých prípadoch je preto ľudský zásah nevyhnutný, inak by došlo k úbytku alebo strateniu biodiverzity.

Na druhej strane existujú miesta, kde príroda musela ustúpiť človeku úplne, napríklad územia poškodené ťažbou, a vznikli tak rozsiahle narušené plochy. Otázkou zostáva, ako prírodu na tieto miesta efektívne vrátiť.

Ekologická sukcesia ako proces obnovy

Ekologická sukcesia je prirodzený proces postupnej zmeny druhovej skladby na určitom stanovišti v čase. Rozlišujeme dva základné typy:

• Primárna sukcesia: Prebieha na miestach, kde pôvodne neexistoval žiadny ekosystém alebo pôdny substrát (napr. lávové polia, nové nánosy, obnažené horniny po ťažbe).
• Sekundárna sukcesia: Prebieha na miestach, kde bol pôvodný ekosystém narušený, ale zachovali sa aspoň niektoré jeho komponenty (pôda, semená, korene).

Sukcesia prebieha v pomerne predvídateľných štádiách:

• Kolonizácia pionierskou vegetáciou
• Postupný nástup konkurenčne silnejších druhov
• Vytvorenie stabilného klimaxového spoločenstva

V kontexte postindustriálnych území je ekologická sukcesia kľúčovým procesom prirodzenej obnovy.

V pieskovni Cep I sa zachovala časť územia so spontánnou sukcesiou, čo je veľmi pozitívny jav. Sukcesia predstavuje prirodzenú obnovu narušeného prostredia, ktorá nezahŕňa len regeneráciu vegetácie, ale aj tvorbu pôdy a postupné osídľovanie ďalších organizmov, ktoré na túto vegetáciu a pôdu nadväzujú.

Hlavným argumentom pre podporu prirodzenej sukcesie je, že prebieha bez nákladov a zároveň výrazne podporuje biodiverzitu. Zodpovednosťou ľudskej spoločnosti je túto rozmanitosť zachovať a ideálne posilniť, pretože doteraz bola väčšinou narúšaná a zmenšovaná.

Z tohto pohľadu sú banské lokality, ako sú pieskovne, skládky alebo lomy, významnými náhradnými biotopmi pre mnohé konkurenčne slabé druhy, ktoré by inak z krajiny takmer vymizli.

Alternatívou k prirodzenej sukcesii je riadená technická rekultivácia. Rekultivácia predstavuje ľudskú činnosť, ktorá sa snaží prirodzený proces obnovy urýchliť alebo úplne nahradiť, no často býva kontraproduktívna vzhľadom na vysoké náklady a zložitosť správneho nastavenia. Príroda má totiž často lepšiu schopnosť samoregulácie a prispôsobenia sa podmienkam než človek, ktorý napríklad lesník môže vysadiť stromov priveľa a v pravidelných radoch, čo vedie k umelému a často málo biodiverzitnému porastu.

Typickým príkladom z oblasti lesnej rekultivácie je monotónne hustý porast borovíc, ktorý síce poskytuje drevo, no v spodnej vrstve takmer nič nerastie. Chýba svetlo, ktoré by umožnilo rast ďalších druhov, a veľké množstvo opadaniek navyše sťažuje uchytenie nových rastlín. Z hľadiska biodiverzity takýto porast predstavuje v podstate ekologickú púšť.

Úspešné príklady prirodzenej obnovy

Vynikajúcim príkladom schopnosti prirodzenej sukcesie obnoviť lesný ekosystém počas niekoľkých desaťročí sú bývalé skládky odpadu v regióne Sokolov. Na lokalite Podorešnohorska skládka možno pozorovať spontánny vývoj lesného porastu bez priameho zásahu človeka.

Na opustených plochách sa najprv uchytia pionierske dreviny, ktorými sú vŕba, breza a osika. Tieto pionierske druhy, vo veku približne 20 až 30 rokov, vytvoria súvislý porast. Počas tohto obdobia sa v podraste začínajú objavovať aj klimaxové druhy stromov, predovšetkým buk, dub a smrek, ktoré neskôr v priebehu približne 90 rokov vytvoria vyvinutý a stabilný lesný ekosystém.

Na úpätí skládky Habart je vegetácia stará približne 90 až 100 rokov. Napriek tomu, že tam neboli vykonané žiadne umelé výsadby alebo iné zásahy, vyvinul sa dubový les s prímesou buka a ďalších pôvodných druhov, ktorý svojou štruktúrou a druhovým zložením pripomína prirodzený les.

Skládky predstavujú dôležité biotopy pre množstvo vzácnych a ohrozených druhov. Je to spôsobené najmä tým, že okolitá krajina je do značnej miery nasýtená živinami, zatiaľ čo na skládkach sa nachádza hlušina pochádzajúca z veľkých hĺbok, často aj viac než sto metrov, ktorá obsahuje veľmi málo živín, predovšetkým dusíka.

Tento nedostatok živín spomaľuje počiatočný rast vegetácie a umožňuje prežiť a usadiť sa druhom, ktoré by v konkurenčnom prostredí bežnej krajiny neprežili. Geografická a morfologická rozmanitosť skládok preto prispieva k ich vysokému ekologickému významu a podporuje rozmanitosť druhov.

Biodiverzita v mestskom prostredí

Príroda vždy čelila rôznym formám narušenia, ako sú požiare alebo povodne. Ukazuje sa, že rovnako ako v prípade požiarnej zóny v Českom Švajčiarsku aj v postindustriálnej krajine sa príroda dokáže regenerovať sama a vo väčšine prípadov jej nie je potrebné pomáhať.

Aj veľké mesto môže byť veľmi bohaté na biodiverzitu. Príkladom je hlavné mesto Praha. Predkovia si vybrali Prahu ako jedno z prvých stabilných sídiel. Vďaka tomu bola Praha počas tisícročí pomerne intenzívne využívaná, či už išlo o pastvu alebo výrub stromov.

Fakt, že Prahu osídlili predkovia už veľmi dávno, mal zásadný vplyv na dnešnú podobu prírody v tomto meste. Keďže tieto ekosystémy boli ovplyvnené dlhým obdobím ľudského zásahu, je potrebné v nich naďalej aktívne zasahovať, aby sa zachovala ich špecifická skladba a neobnovili sa do pôvodného, prirodzeného stavu pred tisíckami rokov.

Mestská biodiverzita a jej hodnota

Mestské prostredie môže prekvapivo podporovať vysokú biodiverzitu z niekoľkých dôvodov:

• Mozaika biotopov: Mestá poskytujú pestré spektrum mikrobiotopov na malom území – parky, záhrady, vodné plochy, opustené priestory aj urbánne štruktúry.
• Tepelný ostrov: Vyššie teploty v mestách môžu podporovať druhy, ktoré by v okolitej krajine neprežili, vrátane niektorých vzácnych teplomilných druhov.
• Fragmenty pôvodných biotopov: V mestách sa často zachovali zvyšky pôvodných ekosystémov, ktoré v okolitej intenzívne využívanej krajine vymizli.
• Špecifické urbánne biotopy: Niektoré antropogénne štruktúry (múry, staré budovy, ruderálne plochy) poskytujú náhradné biotopy pre druhy, ktoré stratili svoje pôvodné prostredie.

Mestská biodiverzita má okrem ekologickej hodnoty aj priamy úžitok pre obyvateľov – zlepšuje kvalitu prostredia, poskytuje ekosystémové služby a prispieva k ich pohode.

Tradičné metódy v mestskej ochrane prírody

V minulosti bolo bežné rúbať stromy kvôli získavaniu takzvaného „letného dreva“, ktoré slúžilo ako krmivo pre domáce zvieratá. Tieto zásahy viedli k tvorbe rôznych dutín na stromoch. Na tieto dutiny sú viazané mnohé druhy bezstavovcov, ktoré nachádzajú v týchto úkrytoch vhodné biotopy.

Orezávanie stromov a tvorba mikrobiotopov

Ak sa pozrieme na výrub stromov, aký vykonávali naši predkovia, časom sa vytvoria nové mikrobiotopy, čo pomáha udržať populácie bezstavovcov aj iných organizmov. Orezávanie stromov sa začína už v mladom veku, pravidelné strihanie alebo zastrihávanie vetvičiek vedie k tvorbe opuchnutých útvarov a vydutín, ktoré môžeme považovať za drobné dutiny. Hoci to môže vyzerať neobvykle, tieto dutiny slúžia mnohým bezstavovcom ako útočisko či miesto na rozmnožovanie.

Kľúčovým opatrením v tradičnom hospodárení je kosenie a pastva. Pri kosení sa však neodporúča pokosiť celú plochu naraz, ale ponechať vždy časť neokosenej vegetácie. Takéto postupné kosenie zabezpečuje úkryt pre živočíchy a podporuje druhovú pestrosť na lúkach a pasienkoch.

Mozaikový manažment

Význam mozaikového kosenia alebo mozaikového pasenia možno ukázať na príklade rastliny nazývanej čertkus lúčny. Je cenná okrem iného aj preto, že je potravnou rastlinou pre niektoré druhy motýľov. Ak by sa momentálne pokosili lúky v celej oblasti a odstránili všetky tieto čertkusy, nedovolilo by sa motýľom dokončiť ich vývoj a prosperovať tam ešte roky. Túto populáciu by sa jednoducho raz a navždy zlikvidovalo.

Pravidlá mozaikového manažmentu

Mozaikový manažment sa riadi pravidlom „tretín“ – v každom roku sa obhospodaruje maximálne tretina plochy, tretina zostáva netknutá a tretina sa nechá na regeneráciu z predchádzajúceho roka. Tento prístup zabezpečuje kontinuitu biotopov a umožňuje organizmom prežiť v netknutých častiach počas obhospodarovania.

Ak sa spásajú niektoré oblasti, zvieratá pri pohybe po pastvine narúšajú trávu kopytami. Vďaka tomuto narušeniu trávnika sa vytvárajú plochy holej pôdy, kde môžu rásť konkurenčne slabé rastliny, ktoré nemajú šancu rásť vo vysokej tráve. Nie je to prospešné len pre rastliny ale toto pošliapanie trávnika pomáha aj bezstavovcom, pretože sa na holej pôde pohybuje veľa bezstavovcov.

Výkaly sú ďalším bonusom pastvy. Na jednej strane sa na tých výkaloch nachádzajú takzvané koprofágne bezstavovce ale zároveň sú tieto výkaly plné semien, takže sa v danej oblasti môžu vyskytovať rastliny, ktoré by inak v nerušenom trávnatom poraste nemali šancu. Na exkrementoch nemajú konkurenciu od iných rastlín takže tam majú šancu.

Ochrana vzácnych druhov

Lúky sú naozaj veľmi cenné. Medzi vzácne druhy patrí napríklad kuriózna drevina – vŕba s rozmarínovými listami (Salix rosmarinifolia). Ide o veľmi ohrozený druh, ktorý však vyžaduje pravidelné obhospodarovanie lúk.

Ak by sa napríklad nekosilo mozaikovo alebo ak by sa niektoré biotopy nespásali, tieto plochy by buď zarástli prirodzenou sukcesiou a stali by sa si navzájom veľmi podobné. Náročnejšie druhy by odchádzali a boli by vytlačené. Alebo, ak by došlo k nevhodnému priamemu zásahu, napríklad kosením celej plochy naraz, táto populácia by sa zlikvidovala.

Špecifické prístupy v ochrane prírody

Dnes sa ochrana prírody často zameriava na špecifické metódy podľa konkrétnych cieľov. Cieľom ochrany môže byť určitý druh, prírodný jav alebo celý ekosystém.

Ak ide o dostatočne rozsiahly ekosystém blízky prirodzenému stavu, uprednostňuje sa čo najväčšie nezasahovanie a umožnenie prirodzených procesov bez vonkajších zásahov. Naopak, v prípade malej rezervácie, kde sa chráni napríklad jediný druh motýľa, je potrebný úplne odlišný prístup.

V takom prípade sa neberie do úvahy celý ekosystém a jeho samostatná existencia, ale zameriava sa manažment na zabezpečenie ochrany konkrétneho druhu či javu.

Cesta k efektívnej ochrane prírody

Človek sa neustále učí, ako správne chrániť prírodu. Každá situácia si vyžaduje svoj špecifický prístup. Hoci v niektorých prípadoch je najlepšie do prírody nezasahovať, v iných je to nevyhnutné pre zachovanie biologickej rozmanitosti.

Čím lepšie porozumieme týmto procesom a prispôsobíme im svoje konanie, tým väčšia je šanca, že zachováme dostatok prírody pre budúce generácie.

Integrovaný prístup k ochrane prírody

Moderná ochrana prírody si vyžaduje flexibilný prístup kombinujúci vedecké poznatky s praktickými skúsenosťami. Nie je to len o ochrane „nedotknutej“ prírody, ale aj o udržiavaní kultúrnej krajiny, obnove narušených území a vytváraní nových biotopov. Úspech závisí od pochopenia ekologických procesov, historického kontextu a schopnosti prispôsobiť manažment konkrétnym podmienkam každej lokality.

Ochrana prírody nie je jednoduchá disciplína a nemá univerzálne riešenia. Každý ekosystém, každý druh a každá lokalita si vyžadujú individuálny prístup, ktorý vychádza z hlbokého porozumenia ekologických procesov, historického kontextu a aktuálnych potrieb. Iba kombináciou vedeckých poznatkov, praktických skúseností a citlivého prístupu môžeme dosiahnuť účinnú ochranu prírodného bohatstva našej planéty.

Použité zdroje

Článok bol spracovaný na podkladoch „Projektu ochrany prírody“.

Projekt „Trendy ochrany přírody“ (TOP) je vzdelávací program realizovaný Univerzitou Karlovovou v Prahe s podporou Norských fondov a Štátneho fondu životného prostredia. Projekt vznikol ako rozšírenie úspešného kurzu z rokov 2016-2018 a jeho cieľom je vytvoriť komplexný systém profesijného vzdelávania expertov na ochranu prírody.

Program kombinuje odborné prednášky popredných českých a medzinárodných expertov s osvetnými aktivitami pre širokú verejnosť, študentov stredných a vysokých škôl. Okrem kurzov organizuje webináre, vydáva vzdelávacie materiály a podporuje zapojenie verejnosti do ochrany prírody. Projekt reaguje na rastúci záujem spoločnosti o environmentálne témy, najmä v kontexte klimatických zmien, a poskytuje kvalitné, odborne podložené informácie o moderných trendoch v ochrane prírody.

Pod vedením prof. Jana Frouza a tímu odborných garantov projekt spája vedecké poznatky s praktickými riešeniami pre ochranu životného prostredia.