Rande s medvedicou
Stretnúť medveďa v jeho prirodzenom prostredí je vždy veľký zážitok. Vtedy sa nehráme na zakŕmené miesto ani na bezpečný úkryt, ani na presne nastavenú fototechniku. My to takto nerobíme, u nás je to vždy také rande naslepo, často z veľmi intímnej vzdialenosti.
Stalo sa to včera, v sobotu, počas monitorovania vnadísk a správania divých šeliem. Ako Ursia sme sa vybrali na jedno prekrásne miesto v Podpoľaní. Les je tu druhovo bohato zastúpený, či už smrekom a bukom, ale aj borovicou, dubom, jarabinou a všadeprítomnou čučoriedkou. Čučoriedky tento rok dozreli o mesiac skôr a pobytové znaky vo forme rozhrabaných starých pňov či modrofialového medvedieho exkrementu (my ich interne voláme medvedie experimenty), ktorý sa povaľoval len tak, na lesnom chodníčku, dávali tušiť, že pán lesa je doma a určite nás už párkrát prepichol svojím pohľadom zo svojho tajného pozorovacieho miesta. Boli sme veľmi zvedaví na majiteľa tohto impozantne veľkého modrofialového nákladu. Kráčali sme potichu, presne tak, ako sa to bežným turistom neodporúča. V lese je totiž dôležité dať o sebe vedieť vždy vtedy, keď sa s pánom domácim stretnúť nechcete. Ak chcete šancu na stretnutie zvýšiť, treba sa pohybovať potichu, z nohy na nohu a neustále mať oči na stopkách. Veľmi rád pozorujem zver, medvede je však veľký problém vidieť vo svojom prirodzenom prostredí. Najčastejšie sa stretávam s jeleňou a srnčou zverou, občas stretnem líšku a množstvo dravých vtákov.
Po jemnučkom machu sa kráčalo veľmi pohodlne, naše kroky nebolo počuť. Zrazu som pred sebou zbadal pohyb. Bolo to medzi stromami a ja som na chvíľu zazrel ohnutý, chlpatý chrbát. Fajn, srna ani jelenica to nie je, práve máme rande s medvedicou. Vzdialenosť bola tak akurát, odhadli sme ju na nejakých 25 metrov, čo je vzdialenosť, pri ktorej sa už aj hluchonemí vedia porozprávať. Chlpatá pani o nás vôbec nevedela, ňufák mala zaborený do čučoriedčia a plnila svoje brucho s takou chuťou, že len dvakrát zdvihla hlavu. Rozostúpili sme sa, aby sme našli lepší pozorovací uhol. Tretíkrát bolo zdvihnutie medvedej hlavy spojené s útekom. Doteraz bolo bezvetrie a len na malú chvíľu pofúkol vetrík od nás jej smerom. Chlpaňa na nič nečakala a zachovala sa presne tak, ako sa medvede pri strete s človekom zachovajú. Zvrtla sa na mieste a rozbehla sa dole svahom, ale nebola jediná.
Za ňou sa tmolilo malé medvieďa. Rodinka bola na večeri a my sme im nevedomky vstúpili do jedálne. A viete, čo bolo zaujímavé? Medveď uteká tak potichu, že keby ste ho predtým nevideli, ani neviete, že ste boli tak blízko seba. Aké teda plynie ponaučenie z tohto a ďalších stretnutí, ktoré sme mali predtým?
Medveď je plaché zviera a ľuďom sa snaží vyhnúť. Medveď človeka neloví; my nie sme jeho potravou. Má úžasný čuch a ihneď, ako nás zacíti, ujde kade ľahšie. Medvedica s mladými môže dočasne hľadať útočisko v blízkosti človeka, aby tak chránila seba a svoje potomstvo pred útokmi samcov, s ktorými strety končia pre medvieďatá obvykle tragicky. To najdôležitejšie však je, NEBOJTE sa chodiť do lesa! Začali rásť huby a ja to všetko nevyzbieram! Rozprávajte sa, pospevujte si, občas zakašlite alebo dajte inak o sebe vedieť. Vyvarujte sa vývratom, mladým húštinám a rôznym dieram v pôde a skalách. Všetky lesné zvieratá sa vám vyhnú; nestretnete ani srnu, jazveca ani medveďa.
